Green Green

Green Green – zatiaľ prvý a posledný svojho druhu. Jeho matka bola pomerne mladá a útla žena, o otcovi spočiatku nevedel, dozvedel sa o ňom až neskôr. Matka ho vychovávala v lese, v chalupe, ktorá sa nachádzala kúsok od väčších ľudských obydlí, nikdy nebývali priamo medzi ostatnými ľuďmi, no stretávať sa s nimi stretávali. Spolu s matkou často navštevovali osady a menšie sídla, podľa toho, kam jeho matka práve potrebovala zájsť. Neboli to obyčajné miesta, ktoré navštevovali – spravidla postaršie, schátralo vyzerajúce budovy, medzi uličkami zastrčené nenápadné domy, ktoré pre malého Green Greena spočiatku pôsobili zvláštne, no časom si na ne zvykol. Vnútri boli vždy nečakane krásne a fascinujúce priestory. Vždy tieto miesta sprevádzali všakovaké čudesné vône, ktoré nikde inde necítil, a veci, ktoré nikde inde nevidel. Tým vôňam a veciam nerozumel, ale nad nimi ani veľmi nerozmýšľal. Hoci bol priateľský a rád by sa hrával s inými deťmi, nemohol, lebo matka mu to nedovolila.
A keď sa mu párkrát podarilo od nej utiecť a tajne prísť za jeho rovesníkmi, báli sa ho. Nevedel, prečo sa ho boja. Bol z toho zmätený. Keď od nich smutne odchádzal, zakaždým počul šepoty, v ktorých sa miesili slová ako „nečistý“, „špinavý“, „zlo“, „medvedí bastard“, „medvedia štetka“ či „temná matka“. Prečo mala byť jeho matka temná, netušil až do jej smrti. No zvykol si na samotu, neprekážala mu. Časom si ho ľudia cenili pre jeho silu, ľuďom sporadicky pomáhal pri stavaní mlynov či míľnikov, nikdy neodmietol niekomu pomôcť, skrátka sa stal z neho dobrý človek. Počas dospievania sa zoznámil s mnohými dobrými ľuďmi, ktorý mu raz povedali pravdu o tom, čo sa o ňom a jeho matke hovorí po okolí – že jeho matka paktuje s „diabolskými“ mocnosťami a obcuje so zvermi, jeho otec je vraj medveď, čomu by zodpovedal aj jeho drsnejší a menej typický ľudský vzhľad. Green Green to chvíľku trápilo, no neskôr na to nemyslel.
Keď bol mladík v rozpuku života a najväčších síl, skoro ráno, tesne pred úsvitom, sa prebudil s čudným pocitom, lebo sa nestávalo, že by sa prebúdzal v takú hodinu, vždy vylihoval, dokiaľ mohol. Matku v chalupe nevidel, zjavne išla na jeden zo svojich častých výletov. Keď dlhšie neprichádzala, rozhodol sa len tak potulovať lesom, dúfajúc, že ju náhodou nájde. Blúdil hodiny, bystril očami, hľadal, jeho pomalé kroky sa postupne zmenili na nervózne pobehovanie, skutočne začínal mať strach. Bol by takto zmätočne blúdil ďalšie hodiny, keby mu neznámy inštinkt nenašepkával, že má ísť tým smerom, z ktorého cíti najväčší nepokoj. Išiel hlboko do rozľahlého lesa, o ktorom sa rozprávali strašidelné príbehy, ktorých jasným posolstvom bolo, aby tadiaľ nikto nechodil. Hoci mal byť už dávno úsvit, tma a temnota bola stále hustejšia. Prehltol strach a utekal, až kým nenašiel svoju matku v akomsi divnom kamennom kruhu, obklopenú dávno zhasnutými sviecami, obrazcami a čierno-červenými mlákami krvi.
Pach toho miesta bol hnusný a presiaknutý niečím neznámym, čo nebolo z prírody. Napoly ležala, napoly opierajúc sa o mohutný strom, tam bola dokaličená, s kýpťom nôh, krvácajúca, no nie všetka krv patrila jej, pretože toľko krvi, koľko bolo navôkol, nemohol mať v sebe jediný človek ani tvor, ba ani tucet. Bola nahá, dorezaná nožmi, na jej koži boli kusance a odtlačky zubov, ktoré nepatrili žiadnemu zvieraťu, ktoré Green Green mohol poznať. Kúsky mäsa a kože sa povaľovali vedľa nej ako kusy nepotrebnej látky. Keď k nej pristúpil, ešte žila, prezrádzalo to tlčúce srdce, ešte sa hýbalo, ako keby chcelo vyskočiť z tej diery, ktorá bola otvorená v hrudníku a z ktorej stále vytekal malý potôčik zostávajúcej krvi. Azda sa snažila niečo povedať, no jazyk mala vytrhnutý, bol to len chrčivý bľabot, ktorý vychádzal z jej úst. Tie posledné chvíle bol hypnotizovaný, zmeravený, pozeral jej do očí, videl v nich utrpenie, agóniu, bolesť a videl v nich ešte aj prosbu. Prosbu o zbavenie tej bolesti. Vidiac, že niet záchrany, zobral jedinú vec, s ktorou túto hroznú prosbu mohol splniť. Pristúpil k stromu, o ktorý bola opretá a odtrhol odtiaľ jedinú vetvu, na ktorú dočiahol. Oddelila sa ľahko, ako keby mu ju ten strom dal náročky, bola bez jedinej nedokonalosti, až príliš dokonalá. Z milosti a s krátkym zaváhaním matke tou palicou rýchlo preklal srdce ako kopijou.
Keď tak urobil, chvíľku tam stál, neschopný žiadneho myslenia ani konania, s palicou od krvi svojej matky v ruke. Nevedel, koľko tam stál, no nakoniec odtiaľ pokojným krokom odišiel, až prišiel k svojej chalupe, stále zvierajúc palicu. Držiac v sebe búrlivé a nepochopiteľné pocity, vykonal niečo, čo by azda nedokázali ani tí najmocnejší z najmúdrejších. V hlave sa mu niečo pohlo, prasklo. Nevydržalo to, lebo sa to nedalo vydržať, muselo sa to stať. Učenci skúmajúci záhady tela by azda múdrymi slovami povedali, že vlastnými myšlienkami dokázal oddeliť amygdalu od zvyšku mozgu, pretrhnúť spojenie s ostatnými časťami vedomia a spraviť si tak čiastočnú lobotómiu – dokázať sa odprostiť a zbaviť emócií. Lebo keby sa nedokázal zbaviť emócií, zomrel by, lebo to, čo spravil, by neprežil žiaden syn. Bola to prirodzená reakcia jeho tela. Zrazu našťastie nič necítil. A odvtedy bolo dobre, odvtedy bezcieľne blúdi, nepamätajúc si nič zo svojho predchádzajúceho života, nepamätajúc si žiadnych ľudí, nepamätajúc si dobro ani zlo.