Neia Varren
Kedysi dávno, niekoľko malých elfských dedín medzi sebou súperilo. Bolo sucho, jedla bolo málo a žilo sa ťažko. V zúfalstve sa kmeň elfov z jednej dediny obrátil na Strážcu lesa, mocnú bytosť, pre nich božstvo, pod ktorého ochranou žili. Verili, že už len on im môže pomôcť. Vyvolený, ktorý vykladal vôľu strážcu, predpovedal, že obeť musí byť v tomto prípade neobyčajne vysoká. Keďže nemali ničoho nazvyš a hladných krkov bolo veľa, rozhodli sa pristúpiť k radikálnemu riešeniu - ľudskej obeti. Nedávno sa totiž v dedine narodilo dieťa, obdarené mágiou. Za normálnych okolností by ho po dovŕšení istého veku poslali do hlavného mesta, aby sa naučilo poriadne ovládať a rozvíjať svoje schopnosti, ale časy boli ťažké a vyvolený veril, že takáto obeť by bola pre strážcu najvzácnejšia.
Dieťa teda nechali pri oltári s prosbou o pomoc a dúfali, že bude vypočutá. Strážca dieťa našiel, nechápajúc krutosť elfov sa ho ujal a pomenoval ho slovom, ktoré si pamätal z dávnych čias keď ešte nerozumel reči stromov tak ako teraz, Neia. Sám už zabudol, čo to slovo kedysi znamenalo, tak ako zabudol ako prišiel k menu Adhal.
Neia vyrastala v lese. Od strážcu sa naučila loviť, rozpoznávať rastliny a zvieratá, bežnú aj elfskú reč. Hovoril jej príbehy o dávnych časoch a ako mágia prúdi vo všetkom živom a pretkáva naše cesty na každom kroku. Vysvetľoval jej, ako ovládať vlastnú mágiu alebo ju čerpať z okolitého sveta. Niekedy by sa mohlo zdať, akoby mal staré magické texty natoľko vryté do pamäte, že ich nerozoznal od vlastných myšlienok. Jediné, čo jej odmietal povedať, bolo odkiaľ sa vzala.
Neia bola prirodzene zvedavá a odkedy sa dozvedela a o neďalekej elfskej dedine, z času na čas sa k nej, napriek jasnému Adhalovmu zákazu, prikradla a pozorovala, ako jej obyvatelia pracujú, lovia, ako sa ich deti hrajú, ich zvyky a tradície, vždy však len z dostatočnej diaľky, aby si ju nevšimli. Najradšej prichádzala v noci, keď sa cítila bezpečne a všetko bolo pokojné a tiché. Jedného večera, pričupená pod oknom začula ženský spev. Prisahala by, že tú melódiu už kedysi počula. Ale niečo nesedelo. Hlas bol iný. Srdce jej zovrelo. Bol to kľúč ku spomienke uloženej niekde hlboko v jej mysli, akoby čakala, kým ju raz otvorí. Premohla ju zvedavosť a nazrela dnu. Uvidela elfku sediacu na nízkej stoličke, ticho spievala a hojdala kolísku. Neia sa pokúsila postaviť sa na špičky, aby lepšie videla dieťa, lebo s tak malým elfom sa ešte nikdy nestretla, ale akonáhle sa oprela o okenný rám, ten ticho zapraskal, elfka prestala spievať a inštinktívne sa otočila k oknu. Ich pohľad sa na sekundu stretol, ale kým otvorila okno aby sa poobzerala okolo, Neia sa stihla ukryť. Keď neskôr o svojom zážitku porozprávala Adhalovi, rozčúlil sa. Nechcel aby sa natoľko k dedine približovala, nevedel, čo by jej elfovia mohli urobiť, keďže ju pred rokmi odsúdili na smrť. Vtedy jej vysvetlil, odkiaľ pochádza a prečo by sa elfom mala vyhýbať.
Od toho dňa chodila do dediny len zriedka, radšej trávila čas so zvieratami a počúvala Adhalove príbehy stromov, o ľuďoch, aj zvieratách, o dávnych vojnách, ďalekých krajinách, horách, moriach, o láske, čo preniesla rozbila skaly a nenávisti, z ktorej skameneli srdcia. Poznal prastaré kliatby, legendy a proroctvá. Rozprával dlho a pútavo, vkladal jej do mysli obrazy a zvuky a ona sa cítila, akoby prežila milióny životov. Často sa pýtala na jeho dávnu minulosť, ale on si len matne spomínal na časy než, ako sám tvrdil, precitol k životu. Hovorieval, že bol slepý a hluchý než sa zobudil a začal vnímať mágiu okolo seba, vo svojich žilách a šepot stromov vo vetre. Nevedel, kedy sa narodil, či sa vôbec narodil a keďže žil už tisíce rokov, čas mu pomaly začal splývať. Neia úplne nerozumela jeho slovám, ale napriek tomu tieto historky mala najradšej. Na jej naliehanie, jej rozprával aj o lesných elfoch. Ako medzi sebou roky bojujú, miesto toho aby spolupracovali, ako tým les zbytočne trpí a ako veľmi ho to vyčerpáva. Pokúšal sa im naznačiť, že toho veľa dokážu ovplyvniť, ale oni, zaslepení svojimi žabomyšími vojnami, sa obracali s prosbami na neho, aby napravil ich činy. Les bol ním a on bol lesom, trpel s ním, ale s ním aj kvitol.
Ako čas plynul, Neia čím ďalej, tým častejšie z diaľky vídavala elfov. Neskôr už aj v hlbokom lese. Párkrát sa jej len o vlas podarilo uniknúť ich pozornosti. Cítila, že strážcu to čiastočne tiež znepokojovalo. Brali si viac, a pri oltári nechávali menej prosieb. Jedného dňa prišli až na miesto, ktoré Neia nazývala domovom. V najhlbšom lese stál obrovský, košatý dub, akoby tam ani nepatril. Tak mohutný a starý, že stromy okolo neho mu z úcty ustupovali. V jeho tieni ešte aj v najteplejšom lete kvitli kvety a tráva zostávala zelená pod jeho ochranou. Adhal jej kedysi hovoril o akejsi sieti stromov, vedomostiach a spomienkach, ktoré v nich prebývajú, tisíce životov a múdrosť vekov, vraj tento je jeden z mnohých, prepojených navzájom a s veľkým stromom v strede ríše. Nerozumela mu, ale on tvrdil, že jedného dňa možno porozumie. Neďaleko stála zeleňou obrastená skala a v nej malá jaskyňa, kde sa dalo schovať pred dažďom. Bolo to miesto nasiaknuté prastarou mágiou, v každom steble trávy, kvapke vody aj vo vzduchu, každý mágiou obdarený tvor ju okamžite cítil na koži ako jemné chvenie.
Dvaja elfovia chvíľu skúmali okolie, potom na seba kývli hlavami a odišli preč. Neia skrývajúc sa v kríkoch ich ešte chvíľu pozorovala a keď boli dostatočne ďaleko, rozhodla sa o tomto úkaze povedať Adhalovi. Ten, tušiac, čo bude nasledovať, ju požiadal aby sa im neukazovala na oči, nech sa deje čokoľvek.
Na druhý deň sa zobudila na tlmené zvuky boja. Vchod do jaskyne bol zavalený. Po niekoľkých neúspešných pokusoch sa z nej dostať, si sadla na zem, čo najbližšie ku vchodu a snažila sa zo zvukov zistiť, čo sa deje. Počula zvieratá, elfské hlasy, praskanie dreva, svišťanie šípov, kov narážajúci na kamene a čosi, čo nevedela identifikovať. Po niekoľkých hodinách, ktoré sa jej zdali ako večnosť, boje vonku utíchli a jej sa podarilo dostať sa von z jaskyne. Pri pohľade, ktorý sa jej naskytol, si ale želala aby nikdy nebola bývala vyšla. Na zemi ležali telá elfov, doškriabané a dotrhané, zvieratá so šípmi v očiach a krku, polámané konáre a niektoré časti trávy boli spálené. Adhal, zranený a vyčerpaný, z posledných síl gestom otvoril kmeň dubu. Lesu okolo neho vládol chaos a teda on sám sa asi šiel zblázniť. Vošiel dnu a v tom momente zbadal Neiu. Stála pred jaskyňou v šoku a nedokázala sa pohnúť. „Prepáč, dieťa, sklamal som ťa. Nastal čas prežiť tvoj vlastný príbeh,“ zneli slová v jej hlave. Potom sa drevo za ním zavrelo. Len vtedy sa Nei podarilo konečne pohnúť a rozbehla sa k stromu, akoby nepočula ani nevidela nič iné. Chvíľu búšila na kmeň, ale ten sa ani nepohol, potom sa opierajúc sa oň pomaly zviezla k zemi. Zostala sama, uprostred jej zničeného domova, uprostred celého sveta.
Od stromu sa nepohla, kým vysilená, mentálne, fyzicky, aj magicky nezaspala. Nasledujúce ráno si zbalila tých pár vecí, čo mala a šla, kam ju nohy viedli. Poznala elfké legendy a proroctvá, na tomto mieste ju už nič nečakalo. Putovala cez lesy, mestá, dediny a sem-tam pomáhala ľudom za symbolickú cenu, alebo za nocľah a jedlo, neskôr niekedy aj zadarmo alebo za vedomosti a príbehy. Odkedy odišla, nezastavila sa, ani sa nevrátila domov.
Hlavné mesto Ríše lesných elfov bolo prvým, ktoré kedy videla. Vždy ho túžila navštíviť, ale predtým sa bála. Odtiaľ ďalej putovala cez lesy na západ a elfom sa vyhýbala. Nevedela sa zbaviť nenávisti k nim aj keď vedela, že všetci nemôžu byť rovnakí. Po odchode z krajiny sa jej na cestách zapáčilo. Konečne sa opäť cítila slobodná. Chcela vidieť ľudské mestá, lesy a zaujímavé bytosti, sneh a more, to, o čom doteraz počula len v príbehoch a tak na chvíľu zabudnúť na všetko, čo sa stalo. Kým sa udržiavala v pohybe a objavovala nové veci, nemala kedy rozmýšľať nad svojou stratou. Tá ju ale dobiehala v snoch. Prvých pár mesiacov sa budila zo sna každý deň, ale časom sa jej to stávalo menej a menej. Jej kroky nakoniec viedli do malej dediny v Grahámii, kde sa dopočula o podivných udalostiach v neďalekých kúpeľoch. Tam stretla zvláštnu skupinu riešiacu rovnakú záhadu. Rozhodla sa, že im pomôže. Neskôr sa dozvedela, že jej noví známi prišli z budúcnosti, z ktorej mágia pomaly mizne. Vtedy si spomenula na jedno staré elfské proroctvo, čo počula kedysi dávno. Odkedy odišla z Lesnej ríše stratila nádej, že sa niekedy bude mať prečo vrátiť, proroctvá a legendy vypustila z hlavy takmer na ne zabudla, ale v momente ako si spomenula, vedela, že sa musí vrátiť domov.
Komentáře